Súkromné galérie výtvarného umenia sú prirodzenou a nesporne dôležitou súčasťou nášho výtvarného života. Najmä teda v Bratislave, ktorá je v mnohom odlišná a zároveň určujúca pre zvyšok Slovenska. Kultúrny s spoločenský status súkromnej galérie sa odvíja od jednej základnej skutočnosti: okrem toho, že je svojho druhu špecifickou odbornou kultúrnou inštitúciou, jej konečným účelom je predaj vystavovaných diel.
V slovenských kunsthistorických „pomeroch“ sa až neobvykle vyhrotene vníma rozpon vedy a komercie. Presnejšie: fungovanie kunsthistorika v obchode s umením je - skryto ale niekedy aj celkom otvorene - považované za niečo ako „zrada“. Viem o tom svoje: počas svojej kariéry som si „naplno“ prešiel tým i oným. Aké to bolo z môjho pohľadu som bilancoval v rozhovore s Katarínou Bajcurovou (2010).
„Oral history“ je žáner, ktorý sa na Slovensku príliš nepestuje. Možno aj preto u nás jestvujú len dva typy slovenských dejín – oficiálne verzie a ich „konšpiratívne“ paródie. Obe možnosti až príliš často narábajú s faktami dosť účelovo. A pritom práve osobné spomienky, zážitky „malých dejín“ na pozadí veľkej histórie by mohli byť tým najprirodzenejším zdrojom „faktov“ pre každého seriózneho historika.
Z času na čas sa aj u nás, na Slovensku, podarí stvoriť v galerijnej „prevádzke“ čosi, čo sa potom nazýva udalosťou s veľkým „U“. Aby sa vzápätí všetci na úspešnom „evente“ zainteresovaní, alebo len zúčastnení – teda tvorcovia, kurátori na jednej strane a „milovníci umenia“ na strane druhej – ponorili do vzájomného seba - utvrdzovania sa. O vlastnej dôležitosti, užitočnosti pre formovanie „ducha“ nášho života.
S istým zjednodušením sa dá tvrdiť, že moderna Slovenska nesie viaceré znaky „strednoprúdovosti“. Pri všetkých stredoeurópskych avantgardách možno pomerne jasne vyčleniť „domáci“ a „internacionálny“ trend. Vidieť to trebárs u Čechov v protiklade Fila – Kubišta, alebo u Maďarov: Aba-Novák proti Rippl-Rónaiovi. Na Slovensku až na ojedinelé výnimky (Šimerová, Nemes), čisté "parížske" smerovanie nejestvuje.
Súčasný (dlhodobo pretrvávajúci) stav súdneho znalectva v oblasti výtvarného umenia je tristný. Natvrdo povedané - „ľudia s pečiatkou“ s ich právnym statusom sú pri dnešnej úrovni trhu s umením prežitou, vo vážnych obchodných prípadoch nepoužiteľnou inštitúciou. Pretože „prax“ už dávno prekročila ich limitované možnosti.
Bolo to už strašne dávno. Presnejšie: z príležitosti mojej „šesťdesiatky“ (2010). Kolegovia a priatelia mi vtedy chystali „na tajnáša“ ako darček spomienkový zborník. Napokon z toho akosi zišlo – ostalo ale niekoľko článkov a rozhovorov, neskôr zverejnených v ročenke SNG. Nasledovný „pokec“ som viedol s kolegyňou najvzácnejšou: Katarínou Bajcurovou. Týkal sa rokov mojej mladosti, ktoré som – v dobrom i zlom - pracovne strávil v našej národnej galérii.
Kde sú tie časy, keď som v ktoromsi katalógovom úvodníku SOGY napísal, že je dosť smutné, ak si za obraz vynikajúceho slovenského maliara nemožno kúpiť ani ojazdené auto strednej triedy. S dovetkom, že možno raz - v nejakej vzdialenej budúcnosti - sa dočkáme milónovej dražby diela domáceho autora. Už dávnejšie je to bežná vec: za kvalitnejšieho a primerane rozmerného Benku získate trebárs Mercedes.
Známy anglický historik Paul Johnson rád a často rozoberá teóriu „nezamýšľaných následkov“. Podľa neho, väčšina dobre myslených, globálnych rozhodnutí politikov – akousi zvrátenou logikou – je len dláždením cesty do pekla dôsledkov, s ktorými minulí i súčasní osvietení vládcovia nad našimi životmi akosi nepočítali a nepočítajú.
Tak sa mi vidí, že vo svojich príspevkoch akosi priveľa píšem o peniazoch. Skúsim teda inú tému. Inšpiráciu mi dodal jeden diskutér na „fejsbuku“, ktorý tak trocha „mimo kontext“, spomenul (a pochválil) moju knihu o moderne Slovenska. Uznanie samozrejme potešilo, len neviem či jeho obdiv znamenal aj pochopenie.
Miloša Boďa vstúpil do širšieho povedomia výtvarnej kritiky dlhodobým výtvarným projektom – sériou objektov vyhotovených špeciálnou technológiou liateho polyesteru. Začal na ňom pracovaťuž roku 1981 a dnes sa – z odstupu času zdajú sa mi jednou z mála orginálnych výsledkov v rámcoch vtedajších hromadných návratov k abstraktnej maľbe, prevládajúcich v dobových úsiliach mladej i strednej generácie nášho výtvarného umenia.
V kontexte európskom vo všeobecnosti a „hornouhorskom“ obzvlášť, azda nejestvuje vágnejší pojem, než „impresionizmus“. Dôkazom môžu byť synonymá pre prvý „izmus“, používané v našej odbornej i popularizačnej literatúre bez toho, aby si niekto dal námahu s ich presnejšou definíciou: ... maliarstvo svetla, luminizmus, náladové maliarstvo, plenérizmus, secesný impresionizmus, stimmung impresionizmus, jemný naturalizmus ... .
Jednou z najviac iritujúcich vlastností trhu s umením je jeho nepredvídateľnosť. Čo je asi rovnako inšpiratívne, ako deprimujúce. Platí to globálne, pre veľkých obchodných hráčov, obzvlášť však pre nás, pôsobiacich na okraji trhu, v jeho regionálnej dimenzii.
Naša národná galéria je znova otvorená. Teda – jej rekonštruované priestory. Na nové stále expozície si budeme musieť ešte nejaký čas počkať. Aké budú asi? Uvidíme. Jedno je už dnes isté: vzbudia polemiku. Prebudia rokmi ich neprítomnosti už zaspaté diskusie. Zdá sa totiž, že mnohým na Slovenskej národnej galérii vadilo a vadí, že je len „národná“.
Len ťažko sa dá predstaviť taká monografická úvaha o diele maliara Janka Alexyho, ktorá by začala inak, než jednoznačným tvrdením – jeho umenie patrí k prvoradým hodnotám maliarskej moderny Slovenska. Alebo - patetickejšie formulované - už dávnejšie vstúpilo ako čosi základné, ba zakladateľské do panteónu slovenskej výtvarnej kultúry.
Čo i len zbežná inventarizácia doterajšej umelecko-historickej spisby venovanej životu a dielu Ladislava Mednyánszkeho prináša jedno zaujímavé zistenie. Totiž, že – v našich súvislostiach - nejestvuje iný prípad dvojdomého umelca s tak odlišnými umenovednými interpretáciami v rámcoch na umelca si nárokujúcich kultúr. Teda - maďarskej a slovenskej.
Podľa mojej skúsenosti, takmer každý slovenský výtvarný umelec priam z duše neznáša jednu vec: porovnávanie vlastného diela, jeho posudzovanie nielen v širších súvislostiach slovenských, ale dajme tomu aj európskych. Pokiaľ som poznal Ernesta Zmetáka, tiež nebol - pri výkladoch vlastných obrazov - milovníkom všakovakých vplyvológií. Opačne - rád sa štylizoval do polohy akéhosi umeleckého osamelca (na čo mal iste dosť dobrých osobných dôvodov). Na druhej strane, Ernest Zmeták bol pre moju generáciu i pre mňa osobne – popri Ester Šimerovej – posledným žijúcim svedkom a zároveň aktérom heroických časov toho, čomu sa súhrnne hovorí “výtvarná moderna Slovenska”.
Posledne sme sa so Sveťom Ilavským „pracovne“ videli niekedy koncom roku 2002. Vtedy ma prizval čoby kvázi kurátora (malo ísť len o vernisážový prejav) menšej výstavy Asociačný experiment Sokol (A.E.S) v bratislavskej Mestskej galérii. Strávili sme zopár hodín v obojstranne (teda – hlavne pre mňa) „užitočných rozhovoroch“ v bývalom cíferskom kine MAJÁK, ktorý je už roky ateliérom a dielňou umelca. Aby sa nakoniec sa z celej veci stal oveľa náročnejší projekt, než asi Sveťo pôvodne zamýšľal. Navyše – „dokopal“ som ho aj do vydania rozsiahlejšieho katalógu k výstave. Čím som si vlastne stvoril prvú (a ako sa ukázalo - nadlho aj poslednú) možnosť nejako sústavnejšie sa zamyslieť nad „problémom Ilavský“.
Miska, pohár, nožík, chlieb, hrušky, jablká, zemiaky (až v zrelej tvorbe pribúdajú pomaranče a náročnejšie kvetinové zátišia). Nadovšetko však ryby, makrely, údenáče... okrem toho už len prosté výrezy (najmä) gemerských krajín, takmer na záver ešte aj bulharské maríny – takýto úzky, vo svojej podstate neobyčajne asketický, všedný je sujetový repertoár celoživotného diela Františka Studeného. Od počiatkov svojbytného maľovania rokov 1937-38, až do samotného záveru jeho výtvarných aktivít v rokoch sedemdesiatych.
Diskusie o slovenskom trhu s umením – nielen tie sporadické verejné, ale najmä kuloárové – pripomínajú beznádejné chodenie v kruhu. Zdajú sa priam osudovo uzavreté do neriešiteľného sporu medzi „tradicionalistami“, teda zástancami regionálneho statusu trhu a „vizionármi“, zúfalo postrádajúcimi jeho internacionálny rozmer.
Kontaktný formulár