Predovšetkým – znalectvo umenia sa na príslušných katedrách u nás neprednáša a nevyučuje. Preto i znalci v pravom slova zmysle u nás nejestvujú. Náš znalec teda musí vychádzať len z praktickej, dlhodobej, najlepšie denno-dennej skúsenosti zo „styku“ s výtvarnými dielami (a falzifikátmi). A tá skúsenosť býva väčšia, menšia a niekedy i fakticky žiadna.
Slovenský súdny znalec pracuje celkom samostatne, popri svojom hlavnom zamestnaní, ako súkromná osoba bez opory a podpory iných odborných inštitúcií. To znamená, že len vo výnimočných prípadoch opiera svoje úsudky o ďalšie doplnkové expertízy (reštaurátorské prieskumy a analýzy, grafologické posudky, archívne prieskumy, právne a cenové poradenstvo apod.). Príslušné odborné inštitúcie napokon ani nemajú štatutárne danú možnosť takéto služby súkromnému znalcovi poskytovať. Pokiaľ teda znalec vôbec takéto doplnkové expertízy využíva, tak sa tak deje neoficiálnym spôsobom, po priateľskej linke s vedomím, že z právneho hľadiska sú úsudky robené na takomto základe aj tak nezáväzné.
Pritom paradoxne - väčšina slovenských falzifikátov sa dá odhaliť reštaurátorským prieskumom (infračervená oblasť spektra, UV luminiscencia a skúška rozpustnosti). Problematický je zvyšok: teda prípad ak dielo pod svietením vyzerá zo zreteľa dobovosti v poriadku. Potom je to na kunsthistorikovi a tu sa môžu názory znalcov rozchádzať. V normálnej trhovej praxi to však chodí aj tak, že konečné rozhodnutie prináleží znalcovi, ktorý má v danej oblasti nespochybniteľnú autoritu. Žiaľ - takých znalcov je na Slovensku veľmi málo.
Gros znaleckých posudkov je vlastne len subjektívnym názorom znalca, podopretým púhym empirickým (optickým) prieskumom diela. Na druhej strane, znalečné za posudky doložené aj ďalšími náročnými expertízami je resp. musí byť rádovo vyššie, než je všeobecne akceptovateľná úroveň odmeny pre nášho znalca. Znalectvo sa tak ocitá v patovej situácii. Objednávatelia posudkov sú nespokojní s ich neúplnosťou a nespoľahlivosťou, zároveň však nie sú ochotní platiť za znalcovu prácu viac, než považujú za obvyklé a primerané.
Iným, špeciálnym problémom je stanovovanie cien posudzovaných výtvarných diel. Aj vysoko vedecky kvalifikovaní znalci zlyhávajú pri stanovovaní primeraných finančných protihodnôt posudzovaných diel. Dokážu posúdiť umelecko-historické kvality posudzovaného diela, nevedia však určiť jeho aktuálnu obchodnú bonitu. Vo svojom hlavnom zamestnaní (spravidla to bývajú štátne vedecké, galerijné, muzeálne resp. vzdelávacie inštitúcie) sú totiž celkom odtrhnutí od obchodnej praxe, jednoducho nepoznajú existujúce cenové relácie. Často tak dochádza k prípadom, že pri obchodnom zhodnotení diela -- teda v praktickej trhovej situácii -- sa ukáže jeho znalecké ocenenie ako celkom neodôvodnené, nepresné a nereálne. To samozrejme podstatne znižuje odbornú reputáciu a spoločenský rešpekt nášho znalca a znalectva vo všeobecnosti.
Druhou stranou mince toho istého problému je stav odborného spracovania (a tým aj finančného zhodnotenia) umeleckých diel v majetku štátnych, verejnoprávnych i súkromných inštitúcií všetkého druhu. Naša praktická skúsenosť je taká, že výtvarné diela v inventároch neštátnych inštitúcií nielenže nie sú zodpovedajúcim spôsobom odborne zhodnotené, ale vo väčšine nie je stanovená ich aktuálna finančná protihodnota. To sa však týka i štátnych galerijných a muzeálnych inštitúcií. Galérie i múzeá poznajú len nadobúdacie ceny svojich zbierkových predmetov, ktoré sú často diametrálne odlišné (najmä pri dielach získaných pred rokom 1989) od súčasnej obchodnej hodnoty diel. K tomu treba poznamenať, že výtvarné diela deponované v štátnych galerijných a muzeálnych fondoch nie sú poistené – čo priamo odporuje príslušným zákonným ustanoveniam o ochrane národného kultúrneho dedičstva. Aj keby sa však našli potrebné finančné prostriedky na tento účel, nebolo by možné takúto požiadavku splniť -- galérie a múzeá totiž nemajú stanovené právne relevantným spôsobom poistné ceny svojich zbierkových predmetov. Predbežne sa všetky tieto problémy ako aktuálne pociťujú len v extrémnych situáciách (krádež, strata, poškodenie alebo zničenie diel).
Možno teda povedať že práca nášho súdneho znalca je rovnako spoločensky nedocenená, ako z mnohých príčin kultúrnou a obchodnou komunitou spochybňovaná a kritizovaná.
