Súkromná galéria je teda akoby rozkročená: jednou nohou vo sfére čírej odbornosti, druhou na pôde „komercie“, so všetkými protirečeniami z toho vyplývajúcimi. A práve tejto súvislosti si treba objasniť status súkromnej galérie – pôsobiacej v špeciálnych slovenských podmienkach – v hierarchii obdobných inštitúcií. Na jej vrchole sú prirodzene štátne galérie (v Bratislave SNG a GMB, a pološtátna Danubiana). Tie sú ale samozrejme celkom mimo povinnosti rešpektovania „komerčných“ zreteľov. Napriek tomu však, ich výstavná a zbierkotvorná činnosť by mohla (a určite mala) byť určitým vzorom, prinajmenej však inšpiráciou pre profiláciu výstavného programu súkromnej galérie. Potom sú tu veľké súkromné galérie korporátneho typu – v Bratislave predovšetkým Galéria Nedbalka, Galéria ZOYA, ART Capital a ART FOND. Tie sú postavené na ekonomickom zázemí finančne silných subjektov. Ich hlavným účelom je prezentácia vlastných firemných výtvarných zbierok (sú to v našich pomeroch akési „malé národné galérie“). Komerčný zreteľ je teda v ich aktivitách do istej miery podružný, vedľajší, zdanlivo žiadny. Keďže však v behu času nestále obohacujú, či menia vlastné korporatívne zbierky, zásadným spôsobom sú účastné aj na „živom“trhu s umením. Ich akvizičná (ale aj výstavná) činnosť je teda tiež zásadným etalónom pre profiláciou súkromnej galérie. Tá je v tejto trhovej hierarchii umiestnená kdesi v jej „podhubí: je rozhodujúcou súčasťou tzv. primárneho trhu s umením. Jeho vedúce „mienkotvorné“ subjekty (z bratislavských najmä Tomas Umrian contemporary, Tranzit, White and Weiss, Zahorian, DOT Gallery, ale aj Roman Fecik galéria, Galéria 19, TOTO je galéria, Galéria Čin-čin, Krokus galéria, Ateliér XIII., FLAT Gallery a niekoľko málo ďalších) sú tým najpreferovanejším vzorom pre každú ambicióznejšiu súkromnú galériu. Sú to akýsi „prvobežci“, mapujúci a určujúci kvality, preferencie aktuálnej ponuky trhu, ktoré skôr či neskôr nájdu odozvu aj v hieraticky najvyššom, štátnom galerijnom obchode, v štátnej akvizičnej politike. No a napokon je tu sekundárny trh, ktorý vytvárajú aukčné spoločnosti (v Bratislave najmä SOGA a potom ART INVEST a ARTISAN). Ich ponuku a aukčné výsledky je potrebné tiež brať do úvahy. Jednak z hľadiska dramaturgie, výberu preferovaných autorov, ale aj zo zreteľa primeraných cenových relácií ich diel.
Z čisto praktického zreteľa sa výstavná a obchodná dramaturgia súkromnej galérie prednostne ohraničuje na oblasť, ktorá sa vo svete nazýva „contemporary art“. Teda umenie po roku 1945. Presnejšie a v našich podmienkach: výtvarné umenie žijúcich výtvarných umelcov. Vznikajúca súkromná galéria dnes, „teraz a tu“ vstupuje v týchto súvislostiach do hodnotovo (relatívne) stabilizovaných pomerov. Po desaťročiach (od roku 1989) hľadaní, experimentov a chaosu v kvalitatívnych kritériách je už situácia relatívne štandardizovaná. Dá sa tvrdiť, že náš obchod s umením sa rozrastá práve týmto smerom. Ak je totiž v tejto branži bolo ešte v nedávnej minulosti niečo naozaj rizikové, tak je to práve naša umelecká súčasnosť. Pri predaji súčasného umenia ešte pred nejakými desiatimi rokmi jednoducho nefungoval inak obvyklý automatizmus: ak máte v ponuke kvalitného autora a dielo, jeho úspešný predaj je už do určitej miery formálnou záležitosťou správnej ceny. Kardinálna otázka pri obraze, či soche – trebárs i kritikou všeobecne uznávaného žijúceho autora – neznela totiž „za koľko?“, ale skôr „či vôbec?“.
Skrátka - donedávna vyslovene nekomerčné umenie sa na slovenskom verejnom trhu postupne stáva vcelku úspešným, a teda „komerčným“ artiklom. Najmä zásluhou vyššie spomínaných súkromných galérií sa podarilo v pomerne krátkom čase stvoriť zoznam zhruba päťdesiat – sto mien žijúcich umelcov, predstavujúci kritický (lebo mienkotvornou kritikou odobrený) pohľad na autentické hodnoty súčasného výtvarného diania, takmer vzápätí rešpektovaným aj v zberateľskej obci. V poslednom čase sa tak deje niečo dovtedy u nás nevídané a neslýchané: z predtým „nepredajných“ obľúbencov kaviarenskej kritiky sa zo dňa na deň stávajú hviezdy a hviezdičky slovenského obchodného neba. Výborné na tom je to, že takto stvorený „top list“ – tým, že bol určený pre „verejné“ použitie – sa stal podkladom pre tvorbu obchodnej politiky prakticky každého, kto so serióznymi úmyslami vstupuje na neistú pôdu obchodovania so súčasným umením.
Z čisto obchodného zreteľa by mohli byť najpriechodnejšie predajné výstavy už historicky overených osobností nášho výtvarného diania po roku 1945. Presnejšie- jeho progresívnej línie po roku vstupujúcej na scénu po roku 1957 (resp. 1961). Cez generáciu Galandovcov (Milan Laluha, Andrej Barčík, Milan Paštéka, Rudolf Krivoš, Milan Kompánek, Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Andrej Klimo, Viera Kraicová a ďalší) až ku klasikom, ktorí vtedy dospeli k novej syntéze. Možno uviesť príklady umenia Petra Bartoša, Milana Dobeša, Rudolfa Filu, Milana Paštéku, Rudolfa Sikoru, Márie Bartuszovej, Romana Ondáka, Juraja Bartusza, Stana Filka, Vladimíra Popoviča, Júliusa Kollera, Miloša Urbáska, Mariána Čunderlíka, Miloša Šimurdu, Jozefa Srnu, Michala Studeného, Anastázie Miertušovej, Jarmily Čihánkovej, Jany Želibskej, ale aj mladších: Milana Adamčiaka, Otisa Lauberta, Kláry Bočkayovej, Milana Bočkaya, Daniela Fischera, Dana Meluzina, až po post-modernistov Stana Bubána, Laca Terena, Ivana Csudaia, Daniela Brunovského, Svetozára Ilavského, či i čosi mladších umelcov staršej a strednej generácie Erika Bindera, Anny Daučíkovej, Denisy Lehockej, Doroty Sadovskej, Roberta Bielika, Viktora Hulíka, Marka Blaža, Martina Gerbóca, Vladimíra Havrillu, Bohdana Hostiňáka, Mareka Ormandíka, Petra Rollera, Jany Farmanovej a viacerých ďalších.
Zároveň treba dodať, že ambície vznikajúcej súkromnej galérie sú v tomto smere podstatne limitované. Spomínaní autori (a ďalší výtvarníci im podobného významu) umelecko-historickým významom dnes „fungujú“ v oveľa vyššom, „galerijnom levely“. Vystavovanie v priestoroch začínajúcej, relatívnej neznámej súkromnej galérie by mohlo byť pociťované ako čosi - do istej miery aj oprávnene – „pod ich úroveň“. Navyše ide o autorov z veľkej časti už nežijúcich. To však neznamená, že pri šikovnom menežovaní zo strany kurátora galérie, by nebolo – v jednaní s autormi, alebo ich dedičmi - možné pripraviť výnimočné výstavné kolekcie, mapujúce určité názorové, tematické, štýlové, druhové výseky ich tvorby. Z obchodného hľadiska by to boli „stávky na istotu“.
Mladá výtvarná scéna, resp. tvorbe mladšej a strednej generácie nášho umenia bude zrejme ústredným okruhom výstavnej politiky galérie. Prítomnosť tvorcu či tvorcov na vernisáži, či na sprievodných akciách k výstave je napokon často rozhodujúcim faktorom jej obchodnej, či mediálnej úspešnosti. Má to samozrejme svoje veľké „ale“. Na Slovensku dnes pôsobí viac ako tri tisíc ľudí, ktorí sa živia, alebo skúšajú živiť umením. Mnohí aj so zodpovedajúcim profesionálnym vzdelaním, dokázateľnou výstavnou biografiou, zastúpením v súkromných zbierkach. Ak sa však chce stať vznikajúca súkromná galéria stať skutočne relevantným, rešpektovaným hráčom na trhu s výtvarným umením mala by sa principiálne a programovo vyhýbať autorom tzv. „stredného prúdu“. Teda tvorcom, ktorých umenie síce spĺňa primárne kritériá profesionality, ale je len netvorivým opakovaním niečoho, čo už bolo videné inde a lepšie. Pozitívne, nasledovania hodné príklady uvádzam vyššie. Tie negatívne, sú viditeľné dnes a denne vo výstavnej politike – žiaľ – v dramaturgii prevažnej väčšiny našich súkromných galérií. Zažívame priam explóziu jednorazových, ale aj dlhodobejších galerijných projektov, ponúkajúcich nenáročné dekoratívne diela, na hranici vizuálneho balastu, ktoré si pochopiteľne nachádzajú svoju cieľovú skupinu, neraz jednoduchšie, ako v prípade vyššie spomenutých zabehnutých galeristov.
Dosť na tom: pre potrebu kurátora vznikajúcej galérie uvádzam (bez nároku na úplnosť) zoznam mien súčasných žijúcich výtvarných umelcov – etablovaných kvalitnou tvorbou i uznaním výtvarnej kritiky, zastúpených v relevantných štátnych, či kvalitných, odborne spravovaných súkromných zbierkach, zastúpených na dôležitých kolektívnych výstavných prezentáciách súčasnej tvorby: Tero Abbafy, Dávid Baffi, Andrea Bartošová, Roman Bicek, Kristína Bukovčáková, Michal Czinege, Michal Černušák, Jarmila Džuppová, Andrej Dúbravský, Martin Derner, Lucia Dovičáková, Eva Činčalová, Lucia Fabová, Matej Fabian, Oskar Felber, Katarína Janečková, Viktor Frešo, Ján Gejdoš, July Haluzová, Ľudmila Hrachovinová, Tomáš Jetela, Martin Kačmárik, Dominika Kováčiková, Klaudia Kosziba, Mira Gáberová, Paľo Čejka, Milan Gašparec, Matej Gavula, Paula Chrenková, Marek Kvetan, Ašot Haas, Juraj Kollár, Miloš Kopták, Patrícia Koyšová, Patrik Kovačovský, Marcel Mališ, Martin Lukáč, Kristína Mesároš, Svätopluka Mikyta, Pavol Megyesi, Monika Mikyšková, Juliana Mrvová, Martin Moflár, Lucia Oleňová, Tomáš Nemec, Igor Ondruš, Peter Ondrušek, Martin Piaček, Huraj Púchovský, Rastislav Podoba, Július Reichel, Ján Rybníček, Rastislav Sedlačík, Martin Sedlák, Ivana Šáteková, Denisa Slavkovská, Boris Sirka, Erik Šille, Zuzana Šurkošová, Jozef Srna ml., Viliam Slaminka, Milan Tittel, Ján Triaška, Ján Vasilko, Mariana Žideková, Ivana Žirková ... . V tejto súvislosti – nebolo by od veci - v prípade začínajúcej galérie – sledovať pravidelné verejné prieskumy na Vysokej škole výtvarných umení a tak, v predstihu pred porovnateľnou galerijnou konkurenciou, hľadať a nachádzať talenty, ktoré sa o pár rokov môžu stať stálicami na trhu s umením.
