Ako historik umenia si od polovice 70. rokov 20. storočia vlastne až po súčasnosť príznačne zasiahol – zasahoval a zasahuješ – do troch jej kľúčových sfér: aplikovanej galerijnej umenovedy, akademických dejín disciplíny a napokon aj do obchodu s umením. Nebol si iba divákom, ale aj svedkom, resp. aktívnym aktérom mnohých procesov odohrávajúcich sa v týchto troch sférach, v ich dotykoch a prienikoch, aj preto som toho názoru, že práve Tvoja osobná „oral history“ by mohla byť nielen dôležitá, ale určite aj zaujímavá.
Ale začnime po poriadku.
Pôsobenie v SAV v porovnaní s prácou v SNG Ti prinieslo „iné“ benefity – vznikla tam konečná verzia Tvojej interpretácie maliarskej moderny Slovenska (kniha Výtvarná moderna Slovenska) – v mnohých ohľadoch bola sformulovaná pomerne „krajnostne“, polarizoval si v nej mnohé interpretačné východiská a aj samotné výsledné interpretácie. Modifikoval by si na tom dnes niečo? Je Tvoj vzťah k „nacionálne“ a „xenofóbne“ definovanej moderne Slovenska (nielen k jej pokleskom) stále taký prísny, ba priam nemilosrdný?
Práve naopak. Ešte by som pritvrdil. Alebo skôr – jasnejšie a zrozumiteľnejšie formuloval veci. Pretože sa mi niekedy zdá, že mnohé z toho čo som napísal, nebolo celkom presne pochopené. Najmä v nedávnych našich polemikách so vzácnym priateľom a kolegom Aurelom Hrabušickým. Teda polemikách. Aurel písal a ja som na jeho výtky nereagoval. Celkom nevyhnutne. Kedykoľvek totiž nazriem do tej našej knižky (najmä vo chvíľach keď ma „život“ núti opisovať od seba samého), tak mám pocit, že ten text písal niekto iný. Moderna je pre mňa už dávnejšie uzavretá záležitosť. Kniha si žije vlastným (teší ma, že takým plodným) životom, do ktorého nechcem a vlastne už ani nemôžem zasahovať, alebo ho nejakým spôsobom korigovať. Jediné čo v tejto chvíli môžem, je zdôrazniť jednu jej základnú premisu. Že nejestvuje čosi také ako „objektívna“ historická pravda. Existuje len „pravda“ s licenciou doby, v ktorej bola vyslovená. Takže aj čitateľ „moderny“ by mal brať do úvahy, že jej konečná podoba vznikala v časoch, keď sa v mene národa v Juhoslávii hromadne podrezávali krky. Keď sa trhalo niečo tak kultúrne a historicky zmysluplné, ako bolo pre moju generáciu Československo. Len preto, aby si nová národná elita uvoľnila ruky na globálne rozkradnutie jeho „oslobodenej“ časti. A keď po Bratislave pobehovali so slovenskými zástavami akýsi rozdrapení „ruráli“, ktorí sa (aspoň mne) nápadne podobali na „prostonárodné“ postavy z obrazov Martina Benku. Skrátka a jasne – každý kritik mojej moderny by mal mať na pamäti jedno triviálne pravidlo: bigbiťáka z presvedčenia na fujaru hrať nedonútiš.
Začiatkom 90. rokov sa na ústave pod vedením Jána Bakoša stretol celkom inšpiratívny kolektív historikov umenia – prečo si myslíš, že spolupráca nemala dlhé trvanie a napokon sa „tím“ rozpadol (odišli: Juraj Žáry, Ivan Rusina, KB, na čiastočný úväzok ostala Dana Bořutová, potom Ty...), nedokázala sa tu tímovo definovať a rozvíjať spolupráca a výsledky výskumov boli skôr dielčie (žiadne komplexné, viaczväzkové dejiny, ale iba monografie, „najväčším“ výstupom bola naša moderna)... Čo by mala podľa Teba, keďže si kunsthistorikom s akademickou skúsenosťou, akadémia (Ústav dejín umenia) robiť, aby opodstatnila svoj zmysel?
To je naozaj ťažká otázka. Pre mňa zvlášť. Na rozdiel od viacerých iných, ostal som doteraz nekritickým obdivovateľom Jana Bakoša. Bol mojím v podstate jediným, žiaľ nedosiahnuteľným vzorom. A možno práve v tomto je jadro problému. Jano až tak všetkých a vo všetkom „presahoval“, že im bral odvahu. K vysloveniu a predovšetkým publikovaniu „rizikového“ a teda vlastného názoru. Pamätám si napríklad na nekonečné a hlavne neplodné diskusie okolo jedného pseudoproblému: sme už pripravení písať syntézu dejín nášho umenia, alebo treba najprv vykonať čiastkové analýzy, resp. prehodnotiť staršie, bývalým režimom pokrivené? Ktorý názor prevážil – to sa dá ľahko domyslieť. Všadeprítomný „ostych“, nedostatok odvahy k „niečomu väčšiemu“, tak viedla u menšiny k prehnanej sebakritickosti – isto si spomenieš na Ivu Mojžišovú a jej kultové „križovatky moderny“. Ako stále „nebola ešte hotová“, ako jej stále čosi „ešte chýbalo“. Večná škoda - pre našu kunsthistóriu. Väčšina sa zachovala pragmatickejšie – uzavrela sa do svojich úzkych „histórií“ a prežívala od pondelka k pondelku. Ich publikačná činnosť sa tak scvrkla na písanie hodnotiacich správ o tom, ako na svojich veciach „pracujú“ a že sú tesne pred odovzdaním (v budúcom polroku, roku). „Odovzdanie“ samozrejme nikdy nenastalo. A keď aj náhodou – text sa založil ad acta. Čo bola ďalšia zásadná slabina ústavu (a Jana?). Impotentné „menedžovanie“ jeho výsledkov, nepochopenie toho, že doba je už iná a žiada si neštandardné postupy. Riešenia možno aj svojím spôsobom „pod úroveň“. Ako ja vravím: zháňanie sponzorov sa pričasto podobá obyčajnému žobraniu. Ale bez neho to nejde. Keby som trebárs našu „modernu“ mal dať akademickému vydavateľstvu VEDA, tak ju radšej hodím do kanála. Skrátka – toto všetko ma na ústave dosť sralo a bolo to asi aj vidieť. Po čase nebola naše vzťahy s Janom „vonkoncom“ ideálne. Na druhej strane – do smrti ostanem Janovi vďačný. Dal mi veľkoryso priestor a voľnosť na napísanie dvoch mojich rozhodujúcich kníh. Zo spätného pohľadu – boli to moje najšťastnejšie kunsthistorické časy. A hlavne - trvali presne tak dlho, koľko trvať mali. Aby som tam celkom nezhnil.
Ty a obchod s umením... (SOGA). Ešte počas svojho pôsobenia v akadémii na začiatku 90. rokov si sa netajil tým, že by si na Slovensku chcel založiť a rozbehnúť obchod s umením (aukčnú sieň) podľa západoeurópskych vzorov. Hoci ju založil Gabriel Herczeg, veľmi skoro si v prvej slovenskej aukčnej spoločnosti ocitol aj Ty (kedy?) a Tvoj podiel na formovaní trhového – obchodného aspektu inštitucionálnej prevádzky od 90. rokov po súčasnosť je, myslím si, kľúčový a zásadný. Na druhej strane sa u nás obchod s umením stále vníma ako čosi „nečisté“, nehodné „kariérnej kunsthistórie“ – a, ostatne, akési podvedomé vymedzovanie sa z toho – cítiť aj z Tvojich dnes už početných úvodníkov úctyhodného rozsahu pre aukčné katalógy SOGY. Tak ako sa vlastne cíti sui generis galerijný a akademický kunsthistorik (ktorý sa z tohto svojho určenia nemôže dobrovoľne „vyviazať“, viď reakcie na výzvu 20 rokov po nežnej...) v obchode s umením?
Väčšina si asi myslí, že v SOGE sa cítim dobre. Kvôli prachom. Niečo na tom bude, ale je tu aj čosi „vyššie“. Mojím osobným „porevolučným“ snom bolo odísť spod kurately štátu. Postaviť sa na vlastné nohy a ísť do rizika: živiť sa na úrovni, stanovenej nie nejakým úradníkom, ale „realitou“ vlastných schopností, či neschopností, vlastného úsilia, alebo flákania, vlastného úspechu, alebo neúspechu. Zároveň som si nevedel predstaviť, že odídem celkom mimo kunsthistórie. Takže SOGA bolo veľmi príjemným kompromisom. A to, že ma oslovil Čabo Herczeg, bolo mojím veľkým šťastím. Ktoré jednoducho treba mať, keď sa takto človek vrhne „do neznáma“. Vo všeobecnosti však – jestvovanie akademického kunsthistorika v komerčnej sfére je nielen niečo celkom normálne, ale aj nevyhnutné pre prirodzené fungovanie umeleckej prevádzky. Čo je ešte podstatnejšie – je užitočné pre „obe strany“.
Vrátim sa ešte ku škole, čo súdiš dnes Ty, ako človek z komerčnej praxe (profesor Ján Bakoš vraj svojím študentom v 90. rokoch hovorieval, že tí najlepší, aj tak odídu do komercie...) by dnes mal kunsthistorik vedieť, aké zručnosti ovládať, aby sa uplatnil v našej síce „preľudnenej“, ale odborne podvyživenej disciplíne? Dá sa urobiť niečo pre zvýšenie jej „ratingu“ (rešpektu), veď aj pre mnohých umelcov sme ako kunsthistorici stále iba nutný a trpený „servis“ a verejnosť o našej práci tuší máločo...
Ešte za komunistov som si dovolil tvrdiť, že umenie je a ostane „elitná“, menšinová záležitosť. A z toho plynie aj spoločenská neviditeľnosť kunsthistorika. Takže z môjho pohľadu trápiť sa nad tým, je ako sťažovať sa na to, že prší. Inou vecou je „rating“ kunsthistorika v rámcoch výtvarnej prevádzky. A tu to nevidím vôbec bledo. Oproti časom mojej mladosti, keď sme skutočne neboli ničím viac, než servisom pre výtvarníkov, sa situácia podstatne zmenila. Podľa západného vzoru sa stáva rola všemocného „kurátora“ aj u nás dominantnou. A ešte čosi – vy v galérii ste si to asi veľmi nevšimli, ale sú to práve poniektorí naši (vaši) „mienkotvorní“ kolegovia (teda hlavne kolegyne) a nikto iný (trebárs obchodníci), ktorí rozhodujúcim spôsobom dokážu nepriamo, či dokonca priamo ustaľovať „hodnotu“ súčasného umenia, obchodné renomé súčasného výtvarníka. Je to dôsledok postupnej, typicky slovensky pomalej, normalizácie „kapitalizmu“ aj v tejto sfére. Nateraz to vidíme len my, kšeftári, dovolím si však tvrdiť, že o pár rokov budete všetci „zírať“. Či to potom budete považovať za dovŕšenie „boja“ za dosiahnutie primeraného spoločenského „ratingu“ kunsthistorika, už nechám na Vás.
