Akty

• Milan Paštéka

je protagonistom novej figurácie v našom umení po roku 1945. Nová figurácia sa v súvislostiach slovenského umenia začala  presadzovať okolo polovice šesťdesiatych rokov. Bola azda najvýraznejším produktom znovuobjavovania európskej problematiky, existencionalizmu a najmä absurdného divadla: Jarryho, Ionesca, Sartra, Camusa, Mrožeka, Havla. Málokto si však vtedy uvedomoval, že v tomto politickom prostredí poetika absurdity existencie človeka dostávala prevrátený zmysel oproti európskym vzorom. Nebola chápaná ako nadčasová metafora osudovej podmienenosti individuálneho bytia, ale oveľa viac ako priamočiare zrkadlenie situácií každodenného života. To, čomu sa ľudia na absurdnom divadle v skutočnosti smiali, neboli vypreparované filozofujúce symboly, ale vlastne len nadsázky všednej, každému dôverne známej, socialistickej reality života. Takto sa ťaživá absurdita prenášala do oslobodzujúcej katarzie grotesky.  Už od polovice sedemdesiatych rokov sa v Paštékových obrazoch čoraz viac sa zjavujú stretnutia ľudí v bezútešných interiéroch, v intimite Rodín, Dvojíc, Hostí, či anonymite Čakární. Diela tohto obdobia sú ovládané atmosférou záhadnej nemožnosti ľudskej komunikácie. Táto myšlienka je vyjadrená klaustrofobickým, geometricky rozvinutým priestorom, zdôraznením hmotnosti ľudských torz, ich orgánov hmatu a dotyku – teda všetkým čo vytvára možnosti vzájomných kontaktov. K tým však z akýchsi iracionálnych príčin nedochádza... . Dnes je už nespochybniteľné, že Milan Paštéka vniesol do takéhoto názorového rozpoloženia našej novej figurácie svojský a originálny príspevok. Bol celkom neliterárny - prízvukujúci skôr prvoplánovú brutalitu a individuálne traumy, najčastejšie v podobe deformovaného ľudského torza v anonymnom, nepriateľskom priestore a teda viac optickú než duchovnú metaforu existenciálnej situovanosti moderného človeka.