Je isté, že v prípade Michala Studeného sa podmienky jeho situovanosti v „dobrej spoločnosti“ umelcov rokov šesťdesiatych, zdajú naplnené až „vrchovato“. Len o rok neskôr po pražskej výstave mladých, ktorá odštartovala nástup Galandovcov (teda roku 1958), zakladá Vlado Popovič Divadlo obrazov v bývalej bratislavskej kaviarni Astorka. Okolo divadla sa sústredí celá plejáda autorov najmladšej, nastupujúcej generácie. Väčšinu z nich tvoria spolužiaci, nedávni absolventi bratislavskej „šupky“ - je tu náš Michal Studený (na Školu umeleckých remesiel prišiel roku 1953), ale aj ďalší maliari Jozef Kornúcik a Peter Bartoš, neskorší filmoví režiséri Juraj Jakubisko a Elo Havetta, budúci mím európskeho mena Milan Sládek, kritici Iva a Juraj Mojžišovci a viacerí ďalší.
Poďme však ďalej vo výpočte aktivít mladého umelca - akousi samozrejmou „logikou dejín“ sa Michal Studený stáva kmeňovým spolupracovníkom legendárnej Mladej tvorby (od roku 1960 robí grafickú úpravu časopisu a jeho obálky). Divadelná aktivita našich maliarov začas pretrvá ešte aj v prvých ročníkoch štúdií na bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Studený nastupuje na akadémiu roku 1957, Popovič roku 1959 a o rok neskôr aj Peter Bartoš). Akosi zákonite nakoniec všetci zakotvia v ateliéri profesora Petra Matejku, v tom období priam semenišťa svojbytných talentov, nekonformných umeleckých osobností. Boli to napokon prvá vlna Matejkových absolventov (a ich názorový okruh) , ktorá iniciovala tzv. Nástup 61 (Čunderlík, Fila, Filko, Mlynarčík). Táto generačná vlna v istej polemike s nacionálne orientovanou tvorbou väčšiny Galandovcov, začala bezhranične uctievať kozmopolitné príklady lyrickej, či štrukturálnej abstrakcie. V rokoch absolutória Studeného (1963) a Popoviča (1965) preberajú už definitívne vývinovú iniciatívu.
Všetko to z odstupu času vyzerá krásne a bezkonfliktne. Práve však v posledne spomínaných súvislostiach je aj prapríčina neistého, zvláštneho postavenia Michala Studeného v súvislostiach toho, čo by sme mohli nazvať hnutím rokov šesťdesiatych. A nielen jeho, ale celej tejto medzi-generácie - Vlada Popoviča i Petra Bartoša (a v istom zmysle aj ich o čosi mladšieho názorového súputníka Vladimíra Havrilu). Ich lyrický talent, veľmi skoro vyhranený spôsob umeleckého myslenia, akoby im bránil prijať bez výhrad akúkoľvek obmedzujúcu štýlovú dogmu, rigorózny avantgardný model. Hlboko vnútorný, emotívny vzťah k domovu, svetu detstva (u Studeného to boli Tisovec a Modra, u Popoviča Spiš) ich kontaktoval s umeleckým vyznaním starších výtvarných druhov – maliarov a sochárov zo Skupiny Mikuláša Galandu. Sklon k irónii a sebairónii nielen voči generačným sujetovým klišé, ale aj voči maliarstvu ako takému, zasa odkazoval ku konceptuálnemu uvažovaniu, teda k polohe ktorá predpovedala zrelá tvorba jadra Nástupu 61 neskorších, „normalizačných“ rokov.
Je príznačné, že práve Michal Studený zotrval (na rozdiel od Vlada Popoviča a ďalších jeho druhov v mladíckych skusovaniach) tvrdohlavo a zanovito na vyššie popísanom kompromisnom zástoji – vlastne až podnes. Ostal akoby rozkročený medzi rudimentárnym „domovom“ Galandovcov a nikde neukotveným „európanstvom“ ich polemických nasledovníkov. Ba viac – z tohto neriešiteľného duchovného rozporu si spravil program – rovnako originálny, ako (pre väčšinu) nepochopený.
Bolo teda „dieťa šesťdesiatych rokov“ napokon rodičmi odvrhnuté ? Alebo sa syn vzbúril proti autoritatívnej rodine? Zrejme ani jedno ani druhé. Zdá sa totiž, že rozhodujúcu smernicu dal Michalovi Studenému sám „obyčajný“ život. Už roku 1967 sa sťahuje z Bratislavy do Modry. Čo by nebolo také zlé, keby odchod z „centra na perifériu“ nemal ďalšie, v podstate vynútené pokračovanie: roku 1970 odchádza s rodinou na Gemer, do Revúcej, kde ich „zalievajú do sídliskového betónu“: „... odrazu som nemal s kým komunikovať. Najbližší výtvarník žil v Rožňave... kultúra tu dosahovala okresnú úroveň... v Bratislave to zatiaľ v umeleckom podzemí vrelo. Skupina výtvarníkov okolo Matuštíka sa vyprofilovala do opozičnej politiky ... a ja som v tom čase maľoval štylizované krajinky, ako to robili príslušníci Generácie 1909...“.
Takmer desať „rokov samoty“ (roku 1974 sa sťahuje späť, „skoro“ do Bratislavy – kupuje si dom v Dunajskej Lúžnej) znamenalo pre umelecký osud Michala Studeného strašne veľa. Počas dlhej cesty „z mesta na dedinu“ stratil takmer všetko čo dovtedy získal, aby zároveň našiel sám seba. Samozrejme, zjednodušovali by sme, kedy sme Studeného „osvietenie“ pripisovali len triviálnym životným okolnostiam. Bol od počiatku výrazne iný. Len o tom ešte nevedel. Akousi metaforou Studeného inakosti môže byť jeho plátno s kolážou, pozostávajúcou zo 401 exemplárov skutočných štvorlístkov. Vystavil ho na bratislavskej medzinárodnej výstave DANUVIUS 68, ktorá je z dnešného pohľadu akýmsi kultovým vyvrcholením „šesťdesiatych“. Ak môžete – prelistujte si katalóg: pochopíte, že už vtedy bol Michal Studený (a to nielen v rámcoch slovenskej kolekcie) celkom „mimo“ a zároveň akýmsi nedefinovateľným (lebo kunsthistoricky neopísateľným) spôsobom „in“.
Podľa umelcovho dôverného priateľa Vlada Popoviča „... maliar – alchymista Michal Studený nebol a nikdy nebude miláčikom kunsthistorikov, odrádza ich zdĺhavosť jeho postupu. Kunsthistorici zasa rušia jeho kruhy...“. V čom je asi príčina? Ak by som mal jednou vetou charakterizovať umelecký naturel Michala Studeného, tak by som pravdepodobne zdôraznil jeho schopnosť údivu. Studeného možno radiť k typu umelcov „čistého srdca“, tvoriaceho takmer intuitívne, s prvotnou naivitou ponímajúcich život i umenie. Schopnosti „čudovať sa“ je akosi prirodzene vlastná otvorenosť voči „veľkým“ témam – spytovanie sa na zmysel ľudskej existencie, povahy života, sveta, univerza (nie náhodou nazval Studený jednu zo svojich výstav pateticky – „odkiaľ prichádzame, kto sme a kam ideme“). A to je čosi, čo sa už dlhé roky „nenosí“. A z tohto pravdepodobne pramení aj ostych mienkotvornej kritiky – v Studeného filozofujúcich veciach jej chýbajú „úvodzovky“, jasne deklarovaný odstup.
Nech je to už akokoľvek, faktom ostáva, že k „problému Studený“ jestvuje až zúfalo málo závažnejších textov od renomovaných znalcov súčasnej scény. Niežeby ho kritika odmietala – ona ho jednoducho ignorovala a ignoruje. Je však jeden text, od Tomáša Štrausa, kde nájdeme takéto prekvapujúce tvrdenie: „... nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že po veľkom M. A. Bazovskom, vari nikto iný nepovýšil realitu lúk a historicky osídlenej horskej krajiny do roviny symbolu výrečnejšie, než to už roky robí práve Michal Studený...“.
Dlho som uvažoval nad týmito, až svätokrádežnými vetami, až mi došlo, že Štrauss (ako neraz predtým) jasnozrivo trafil „jádro pudla“. Skrátka – naše dieťa sladkých rokov šesťdesiatych sa v zrelej dospelosti nestalo niekým, kto zastal na polceste medzi, dajme tomu Laluhom a Čunderlíkom. Medzi civilnosťou tradičného žánru a racionalitou konceptu s tým, že odmietol rovnako sentimentalitu „národného“ ako neadresnosť „svetového“. Jeho ambícia poukazuje až kdesi za Galandovcov, k našej najstaršej výtvarnej tradícii. K vzývania mystéria rodu, kmeňa, národa v tvorbe otcov slovenskej moderny. K archetypu onoho „domova“, ale s veľkým D. Zároveň to však robí maliarskym výrazom, ktorý dotvrdzuje legitimitu jeho pôvodu v umeleckej problematike, v ktorej sa zrodil a ktorá ho celoživotne sformovala.
V Studeného životnom umeleckom programe je teda zároveň kus hlbokého smútku za čímsi podstatným a nenahraditeľným, čo je – ako sa zdá – neodvratne odsúdené k zániku. Nenachádzam tam však – napriek maliarovmu veku – ani náznak „múdrej“ rezignácie. Zdá sa, že umelec jednoducho nedokáže svoju životnú tému vnímať z nadhľadu. Vidí sa vám to absolútne nečasové ? Celkom mimo intencií „postmoderného“ dneška? Niet pomoci – Michal Studený to inak nevie. A zrejme ani nechce vedieť.
(Úryvok z textu monografie Michala Studeného Som dieťa šesťdesiatych rokov. Vydala Agentúra OKO. Bratislava 2009. Krst knihy sa uskutočnil na výstave Michala Sudeného, Galéria mesta Bratislavy. Mirbachov palác, 22. 1. 2009)
